Pamätám si časy, kedy som si myslela, že mám všetko premyslené. Viem, čo chcem robiť, viem s kým chcem stráviť zvyšok svojho života, viem, aká chcem byť, viem, čo v živote chcem dosiahnuť. Toto leto bolo pre mňa prelomovým obdobím, o ktorom sa mi veľmi ťažko píše a ešte ťažšie sa mi cíti. Ja však rada čítam životné príbehy, obyčajné nápady, myšlienky ľudí, ktorí sa neboja a dajú slová na papier. Vyťažia aj z tej bolesti krásu. Takých ľudí obdivujem, pretože bolesť ma sužuje každý deň posledných mesiacov.
Vždy som vedela, že som veľmi citlivá osoba, ktorá nie je emocionálne stabilná. Potvrdil mi to aj odborník, ale na to mám predsa vlastnú hlavu, vraj. No vlastná hlava nás môže veľmi oklamať, až tak, že sa potom už nespoznáme. Nespoznáme svoje myšlienky, svoje nálady a tie najkrajšie spomienky sa zrazu zahalia čiernou látkou, ktorá má trblietky a snahy rozpamätať sa odrazí. Takto si to aspoň ja predstavujem vo vlastnej hlave. V tej, ktorá ma posledné obdobie ničí. Racionálne si uvedomujem, že mám všetko, čo v živote potrebujem a preplávala som ním zatiaľ bez najmenších problémov (aj keď každý má svoje problémy, ktoré netreba zľahčovať). Mám milujúcich rodičov, priateľa, okolie a prostredie, v ktorom sa môžem vzdelávať, učiť, realizovať, no mám dojem, že svoj potenciál dostatočne nevyužívam. Chcem robiť veľa vecí, veľmi veľa, no akosi sa mi to nezmestí do hlavy. Celý život som videla len jednu cestu, chceš byť doktor? Tak sa uč a rob to celý život. A ty buď psychológ, policajt, vedec, herec, jazdec. Jedna kariéra, jeden smer. Vždy som si myslela, že človek je predurčený len na jedno povolanie, len pre jedného človeka, len na jeden životný cieľ. Ako keby sme ani nemali voľbu, lebo život to zariadi za nás a my si budeme žiť pekne a pohodlne, tak.
No ja mám vždy v hlave chaos, čo chcem robiť a ako to chcem robiť, pretože mám veľa smerov, ktorými by som sa chcela uberať, no sama v sebe cítim, ako keby sa to vylučovalo a maje 21-ročné ja si myslí, že to všetko musím vyriešiť tu a teraz, lebo o pár rokov bude už neskoro. Potom vidím životy iných, tých 19-ročných influencerov, ktorí to majú ZDANLIVO všetko a ja sa zrútim. Pochybnosti? Vo všetkom. Čo keď som sa mala venovať viac tomu a nie tomu druhému, čo keď som na dlhodobý vzťah príliš mladá, čo keď som sa nevybláznila, čo keď budem o desať rokov ľutovať moje rozhodnutia, čo keď zostarnem a nikto si ma nebude pamätať... A tak ďalej. Áno, toto je existenciálna kríza, ktorou si každý v svojej dvadsiatke musí prejsť a znie to ako tie najmenej podstatné problémy na celom šírom svete, ja viem, ja viem, nemala by som, ale cítim sa tak, tak veľmi zle občas a v skutočnosti ani neviem, čo chcem týmto článkom dosiahnuť, len viem, že občas ma tie otázky a ten strach pohltia natoľko, že ani nerobím viac to, čo ma baví, lebo si myslím, že ma to ani už nebaví alebo jednoducho si myslím, že to ani nemá zmysel...
Je to frustrujúce, ale viem, že to prejde, že toto obdobie pominie a mne bude lepšie a potom sa na to spätne pozriem a pomyslím si, aká banalita to bola, také trápenie pre nič, trápenie len preto, aby som mala pocit, že trpím, lebo sa rada trestám za všetko, čo mám, lebo si to nezaslúžim. Tak ako sa teraz pozerám na moje problémy, keď som mala dvanásť. Čítam si svoj starý blog plný denníčkovania a smejem sa na mojej nevinnosti, ale hlavne sa pozastavím nad tým, ako veľmi som sa trápila, ponižovala, ako som si svojimi vlastnými myšlienkami ubližovala. A to si ani neuvedomujem, že to stále robím, stále si to sama spôsobujem, tú bolesť. Nikto jej nie je na vine, len ja sama, to je pravda. Myseľ nás môže jedného dňa zahubiť, pohltiť, prinútiť si vziať si vlastný život, ako sme už toľkokrát v médiách videli. Ani si sami neuvedomujeme, čo sa v našich hlavách skrýva, ignorujeme to, zasúvame ďalej dozadu, do šuflíka, ktorý sa bojíme otvoriť, no on sa raz otvorí, či chceme alebo nie. Ako malá som si toto dospievanie resp. už dospelosť takto nepredstavovala. Netušila som, že budem bojovať sama proti sebe.
Toto moje zdelenie berte s rezervou, ako vlastne všetko, čo sem dávam. Mám len takú jednu chorobu nedefinovateľnú a to je potreba zdieľať s internetom všetko, čo má trápi. Možno je to moja terapia, blogová terapia...
Páni, páni a ešte raz páni. Tieto slová sa mi čítali s takou ľahkosťou, že to nie je ani možné. Úplne ťa chápem, s každým jedným slovom, ktoré si napísala sa stotožňujem. A som úprimne rada, že v tom nie som sama, pretože v reálnom svete ma takmer nik nedokáže pochopiť. Neviem ani, čo viac napísať, lebo raz to celé prejde. A my budeme mať svoju myseľ pod kontrolou a budeme presne tam, kde budeme mať byť. Prajem veľa síl, lebo tie sú naozaj potrebné :)
OdpovedaťOdstrániťTHE EFFLORESCENCE GIRL
Toto je môj život, v tvojom článku. Úplne sa vidím v každom slove a v každej emócií. Tiež mám chaos, tiež neviem, čo skôr a zároveň, či vôbec sa do toho pustiť, mám skvelé zázemie, úžasných ľudí okolo seba, som plná myšlienok a zároveň úplne pasívna v konaní lebo vždy nájdem v sebe zádrhel, že nie som dosť dobrá, dosť šikovná, dosť motivovaná a odhodlaná. Niekedy sa zobudím s tým, že áno prekonám samu seba a budem bojovať, budem sa snažiť, a že chcem mať dobrú prácu, úspešný blog, ktorému budem venovať všetok svoj čas a potom sa zasa zobudím s tým, že vôbec, ale vôbec na týchto veciach nezáleží, a že mi stačí ostať pasívnou, len nech som šťastná a spokojná. Kto vie, ako to celé dopadne, som veľmi zvedavá :)
OdpovedaťOdstrániťSom taká rada, že sa ľudia neboja písať o takýchto veciach. Pretože takto to v skutočnosti je. Toto sa v skutočnosti naozaj deje. Ja tiež nie som výnimkou. Mám všetko, čo by som si len mohla predstaviť. No ajtak mi niečo chýba. Necítim sa stále spokojná s tým, čo robím a kam smerujem. Mám pocit, že by som toho mohla spraviť viac alebo by som mohla spraviť niečo úplne inak. Všetko mi to neustále beží v hlave. Ale tiež viem, že to bude dobré. Raz určite. Raz budem presne vedieť čo chcem a kam moja cesta smeruje. :)
OdpovedaťOdstrániťmonicasworldofflowers
Čítam aj komentáre nad sebou, lebo sama veľmi neverím, že nie som sama, ktorá sa takto cíti. Ešte pred dvoma rokmi, keď som sa sťahovala do Bratislavy, som mala krásnu predstavu, ako bude vyzerať môj život - ako budem študovať, potom písať pre nejaký časopis alebo noviny, ako budem mať úžasnú prácu, celý nádherný život. Ale teraz sa cítim úplne stratená - už fakt netuším, prečo som si vybrala žurnalistiku, prečo som sa presťahovala do Bratislavy a prečo môj život vyzerá tak, ako vyzerá. Na jednu stranu ľutujem tieto svoje rozhodnutia, lebo mám pocit, že by som toho mohla v živote dosiahnuť viac - mala som ísť študovať medicínu, ako mi všetci hovorili, mala som sa za školou presťahovať do Anglicka, ako som vždy chcela; ale zase na druhú stranu, možno som mala ostať v Prešove, študovať tam, byť pri rodine a možno by množstvo vecí bolo menej komplikovaných. Sú dni, kedy úplne neznášam svoj život, ale sú aj také, kedy som neskutočne vďačná za to, že mám pomerne jednoduchú školu, ktorú zvládam bez nejakých obrovských ťažkostí, že mám prácu, ktorá ma síce v živote nikam neposunie, ale aspoň si niečo zarobím, že som sa v devätnástich mohla odsťahovať cez celú republiku a že môžem bývať s najlepšími kamoškami. A hoci niekedy ľutujem, že som niektoré veci nespravila inak, lebo by som potom bola niekde úplne inde, príde deň, kedy nebudem ľutovať vôbec nič, lebo verím, že každé jedno rozhodnutie ma povedie k šťastiu. A aj teba. Jedno ráno sa zobudíš a uvidíš, že celý tvoj život je úplne super a ty si najšťastnejšia osoba na celom svete. Len daj tomu čas ❤
OdpovedaťOdstrániťBEE A CHANGE // Facebook Page
Tak trochu som sa našla v tvojom článku a precítila tvoje pocity, pretože tiež s tým bojujem, a to už mám 25 :). Niekedy je lepšie nezamýšľať sa, či sme to či ono spravili dobre, ale je lepšie sa sústrediť na prítomnosť a naplno sa jej oddať. To, čo cítiš, to aj rob (je to drina, nebudem klamať, niekedy mám pocit, že je vo mne mixér pocitov a nálad :D) :). Nezamýšľaj sa čo bude a čo bolo, pretože minulosť už nevrátiš a budúcnosť môže byť nakoniec úplne iná, ako si predstavuješ či plánuješ.. Život sa nám mení a otáča...
OdpovedaťOdstrániť.
Presne tak, časom si povieš, čo za banalitu to bolo, ale bude to úplne normálne, povieš to po rokoch alebo po nejakom čase, pretože potom budeš vidieť veci inak, a to aj na základe tých skúsenosti, pre ktoré si sa trápila alebo sa trápiš teraz :).
.
Niekedy si sami vytvárame démonov v hlave. A zase žijeme v zvláštnej dobe a niekedy si vravím, že toto nie je svet pre mňa. Nechcem tým teraz povedať, že plánujem alebo si chcem siahnuť na život, to určite nie, len ma to tu akosi nebaví a strácam niekedy chuť. Asi si človek musí nájsť nejakú ochrannú ulitu, v ktorej bude sám sebou a cítiť sa dobre, v ktorej nájde rovnováhu :).
.
Inak, píšeš super články, takže ti moc fandím. Ak ti to pomáha sa takto vypisovať, určite pokračuj, pretože ver, že nie si sama a také, či podobné pocity prežíva mnoho ľudí :).
.
VLADIES
Představ si, že jsme na tom úplně stejně. Jen já už pomalu vykračuji nohou ven z těch sraček, když už to mám říct na plnou hubu. Úplně stejné pocity mnou poslední dobou silně cloumaly a není to pořád úplně ok, ale snažím se přijímat to, co je a brat to pozitivně, protože toho negativního jsem si za poslední dobu užila až až. Nic nemělo smysl, všechno jsem dělala zbytečně a vlastně jsem nenašla otázku na to, proč to vlastně dělám a proč jsem vlastně tak nešťastná, když mám úplně všechno, co mi doba může dát a jsem v pořádku. To je to, je to tou dobou, nemáme za co bojovat, žijeme v pohodlí a hlava pak blbne. Možností je tolik, že nevíme, co první a máme pocit, že by jsme měli ideálně stíhat všechno, ale jsou to blblosti, které nám jen komplikují mysl a pak nejsme schopní ani normálně fungovat. Držím ti palce, ať to brzo pomine - pozitivní na tom je to, že si to celé uvědomuješ a ono to opravdu přejde, jen se prostě musíme smířit a přestat se ptát na to "proč" a prostě být a ještě ideálně si užívat, to co se nám naskytne, protože se to opravdu opakovat nebude. A čert vem, co z nás jednou bude, jednou něco určitě. :D
OdpovedaťOdstrániťNice Outfit! :)
OdpovedaťOdstrániť