S blogovaním som začala v roku 2009. Objavila som to náhodou na internete a zapáčil sa mi fakt, že môžem s ľuďmi čosi zdieľať. Za tých necelých 10 rokov sa toho zmenilo veľa, nielen v mojom živote, ale aj v blogovom svete. Často sa prichytím, ako žijem v minulosti, ale konečne si musím pripustiť, že jedna kapitola je uzavretá.
vtedy
Blogovanie v minulosti, tak 10 rokov dozadu, si spájam so stránkou blog.cz. Tam som sa usadila s mojimi prvými blogmi. Prakticky som si tam písala denník, čo som počas dňa robila, čo som zažila. Neskôr som k tomu pridala vlastné fotografie, ale bolo to len pár. Väčšina blogov totiž bola myšlienkových a zážitkových. Čo človek zažil a čo si človek myslel, či cítil. Články boli prevažne texty s obrázkami z tumblr. Ľudia sa zaujímali, chceli čítať myšlienky a názory iných. Bežne človek napísal za niekoľko minút, čo si myslí a čo dnes robil, lebo to bola forma istej ventilácie a sebareprezentácie a ľuďom na tom záležalo, ľudia to čítali, až dokonca, písali komentáre, starali sa. Prišla mi to ako istá forma vyjadrovania. Okrem písma som neskôr začala využívať aj animácie a počítačovú grafiku, ktorú som sa naučila aj cez blog vytvárať. Všetko som si chcela urobiť sama, každý jeden dizajn, každú fotku som si chcela upraviť sama a písala som len svoje názory. Zdieľala som s ľuďmi, čo sa mi páči, čo som čítala, čo som videla, čo som zažila. Bolo to také jednoduché a až teraz si uvedomujem, koľko mi táto komunita dala a ako veľmi si to teraz vážim. Kiežby som si to uvedomovala aj vtedy...
teraz
Veľa ľudí sa z blog.cz presťahovalo na blogspot.com či wordpress.com, niektorí skúsili aj youtube.com. Som jedna z tých, ktorí chceli zmeniť platformu. Chcela som prestať pridávať cudzie fotky a začať robiť vlastné. Začala som pridávať fotky svojho oblečenia a celkovo sa dievčenská blogová scéna presunula na módu, fotografie, kozmetiku, knihy či cestovanie. Začali sa fotiť outfity a písať recenzie. Už v tomto štádiu som si uvedomovala, ako veľmi sa interakcia s ľuďmi zmenila. Starostlivé komentáre a čítanie textu sa zmenilo na skrolovanie fotkami. Svet ovládli videá na YouTube a fotografie na Instagrame. Ľudia prestávali brať myšlienky vážne. Už nestačilo napísať, čo vám napadlo. Museli ste si pripraviť outfit, urobiť fotky, vyskúšať kozmetiku, prečítať knihu, vymyslieť článok, ktorý ľuďom nejakým spôsobom pomôže. Celkovo som si všimla posun od textu k vizuálnym médiám. Nevravím, že to platí pre každého čitateľa či blog, ale ľudia si teraz radšej pozrú video či kliknú na profil na Instagrame a z pár fotiek sa snažia vyčítať celú osobnosť človeka. Som rada, že na česko-slovenskej scéne existujú ľudia, ktorým ešte záleží aj na iných veciach.
No ľudia dospievajú, tak ako ja a už nemajú toľko času na tento koníček. Kedysi som články pridávala každý druhý deň a teraz som rada, keď niečo vymyslím za mesiac. Príde mi totiž už blbé sadnúť za textový editor a začať písať, čo mi napadne, ako kedysi. Myslím si, žeby to ľudia nečítali. Začínam si myslieť, že blog je na to, aby ľuďom niečo zdelil, aby im s niečím poradil a niečo predstavil. Prečo by predsa niekto chcel čítať, čo sa mi dnes prihodilo? Veľa sa toho zmenilo, nielen na blogovej scéne, ale aj v mojej hlave. Vonkajšími vplyvmi som začala brať blog ako niečo iné. Kedysi to bolo celé moje, všetko som si robila sama a písala. Teraz si kupujem dizajny, aby vyzerali dobre, už si toľko neverím, píšem veci, od ktorých sa odosobňujem, aby to prečítalo, čo najviac ľudí, no číta ma čoraz menej a menej. A tak sa teraz nachádzam v pozícii, keď neviem, čo robiť. Ako sa mám zachovať, čo mám písať. Mám pridávať outfity? Už ma to tak nebaví a nemám taký veľký šatník, aby som vás ohúrila každý druhý deň niečím novým. Prakticky nosím outfity, ktoré som vám tu pred tromi rokmi odprezentovala. Mám písať, čo si myslím? Občas to je ťažké, ľudia chytajú za slovíčka, už sa necítim svoja. Pomaly za každým článkom s mojimi myšlienkami sa už dopredu ospravedlňujem a asi päťkrát zdôrazním, že je to len môj názor a takto to cítim. Vidím totiž, čo musia prežívať ľudia, ktorí občas niečo na internete povedia a ostatní to zoberú ako serióznu vec ako napríklad nejaký vtip alebo začnú druhého poučovať o tom, ako on to ma celé v myšlienkach zle a ako sa zle správa a ako by sa mal, a aké názory by mal mať.
Môj blog bolo moje kráľovstvo, teraz mám dojem, že sa ním akosi prezentujem, a preto musím písať a ukazovať ľuďom len to, čo by čítali, čo je pre nich relevantné. Mám svoju malú skrýšu na inej platforme, kde sa cítim sama sebou, no je mi smutno z toho, že mám pocit, že sa musím takto skrývať. Preto mi občas chýbajú tie staré časy, keď som mala svoj blog.cz, na ktorom som strávila 4 roky. Dal mi tak veľa a ja som si to tak málo vážilo. Musím si však uvedomovať, že mám na toto obdobie pekné spomienky, ale žeby som sa tam nikdy nevrátila. Blog.cz sa totiž zmenil na reklamný premietač a všetci, ktorých som tam spoznala sú už niekde inde. Generácia sa totiž posunula tak, ako to je bežné a dobré. Všetko má svoj vývoj, no ja sa momentálne cítim asi najviac stratená. Mám dojem, že v 16 som to mala vymyslené lepšie. Tipujem, že budem jedna z tých starých rodičov, čo budú dookola opakovať: Predtým to bolo všetko lepšie. Keď som ja bola malá bolo toto a toto a bolo to oveľa lepšie, ako to čo máte vy. Veď už teraz si myslím, že my, 90s kids, sme to mali lepšie, pretože vyrastať od mala s internetom by som asi nezvládla...
Aj mne to všetko chýba... celé sa to zmenilo a ľudia si už prestali vážiť všetku tú snahu a námahu, ktorú do toho my blogeri vkladáme. Tiež som mala moje denníkové blogy už v roku 2010. Bavilo ma písať a ešte radšej som bola, keď sa o to čitatelia aj reálne zaujímali. Teraz, ako si už povedala, len každý preletí článkom, pozrie pár fotiek a napíše: "aké pekné fotky, také články mám rád/rada" a pritom na ten text daná osoba ani nepozrela. Je to veľmi smutné, no ja stále dúfam, že sa to vráti aspoň trošku do normálu...
OdpovedaťOdstrániťNORALIC
S blogom som začala v roku 2011. A vďaka ponoreniu sa do môjho vnútra v januári tohto roku, som pochopila prečo. Tiež som začínala na blog.cz. Ako píšeš, písala som o tom, čo ma cez deň postretlo, čo ma trápilo, čo ma urobilo šťastnou. Ten blog je ešte aj teraz dostupný, a keď sa spätne k tomu vrátim, tak sa smejem na sebe, aké články som tam dávala. Jednovetové. Tiež som potom skúšala narábať s "grafikou" (v skutočnosti to bol iba skicár, ale ja som sa tvárila, že je to photoshop). Tá komunita mi dala tiež naozaj veľa, najmä potom ako som začala písať príbeh. Len a len vďaka blogu som sa zlepšila každý deň. A v tom období som sa zasekla.
OdpovedaťOdstrániťMne sa nechce písať každý deň. Nikto to nečíta. Máš pravdu, že každý si pozrie radšej video alebo fotky. Keď vidia veľa čítania, idú ďalej. Nemajú čas čítať.
Dôvod, prečo som prešla na blogspot je, že sa blog.cz začal kaziť. Nejde o ľudí, tých som na blog nikdy neprivolala. Tá dómena... prestalo mi pridávať články, nešlo mi urobiť dizajn, aký som chcela. A aj ja sama som sa chcela niekam posunúť. Písať dlhšie články, o tom, čo ma baví. A mňa baví písať. Písať o problémoch, o radostiach, o mne.To kým som a aká som. A viem, že to čítajú iba dve osoby (niekedy viac, keď tam zablúdi nejaká duša). Ľudia chcú ovládať druhých, a my to nezmeníme. Videla som, že veľmi úspešné boli u mňa príspevky s hudbou - a tak som sa rozhodla ich pridávať častejšie. A zrazu, nič. Ľudí to nezaujíma. Teraz v sebe držím množstvo tém s piesňami a nedám ich von. Pretože to nechcú. Nechcú čítať denníky. Móda a kozmetika ma nezaujíma.
Neviem, kam smerujem. Preto som sa rozhodla, že budem písať príbeh. Čítajú ho síce tiež iba dve osoby, ale mne ide o písanie. A áno, mali sme to lepšie. Ide ma poraziť, keď vidím ročné dieťa, ako vie narábať s mobilom.
Naprosto souhlasím! Mám pocit, že už to není jako dřív a ráda bych se vrátila do svých blogových začátků, kdy se lidi zajímali a tvořili skvělou komunitu, která mě motivovala stále něco vytvářet a posouvat se dál. Sama teď moc nevím, kam vlastně směřuju, stále píšu, ale už to není ono.
OdpovedaťOdstrániťTo je nádherný článok, veľmi dobre sa mi čítal.♥ Ja si myslím, že toto všetko je tým, že všetci si chcú strážiť viac svoje súkromie, vtedy sme sa s radosťou vypisovali, pretože to čítali dokopy 3 ľudia a málokto sa vedel dostať k nášmu blogu. Teraz tým, že si robíme "reklamu" na sociálnych sieťach, môže naše myšlienky čítať ktokoľvek, a to je trochu scary, že o nás niekto vie toľko veľa. Tiež, tak ako vravíš, človek sa už bojí písať svoj názor lebo ho všetci udupú a nehovoriac o tom, že na sociálnych sieťach/blogoch, sme vždy vtedy, keď je dobre, usmievame sa, cestujeme, čítame, ukazujeme, ako sa maľujeme, ale akonáhle príde horšie obdobie, človek sa schúli do kĺbka neviditeľnosti a tým pádom, sa tá autenticita reálneho života stráca, pretože je na internete iba to dobré. Ja sa inak veľmi často zamýšľam a obdivujem všetky blogerky, ktoré píšu a sú aktívne nonstop, že aj keď majú zlý deň, tak musia pridať aspoň jednu fotku do dňa na ten instagram lebo je to ich živobytie...to by som ja asi nezvládla. Preto už tiež tomu nevenujem toľko času lebo tak ako som kedysi strašne chcela preraziť, byť známejšia, tak teraz mi vyhovuje, že to robím ozaj pre seba a nikto odomňa nič neočakáva.
OdpovedaťOdstrániťUž som to asi celé domotala a neviem či to vôbec dáva zmysel.:D Len som tým chcela povedať, že keď si robíš blog tak viac súkromne, tak si aj otvorenejší a nemáš problém si ho písať ako denníček, no akonáhle sa dostane do povedomia ľudí, chceš ho viesť ako prácu, tak si naozaj dávaš pozor, čo napíšeš, čo pridáš, a preto je najjednoduchšie pre tých ľudí napísať recenziu na rúž, než možno zahanbene priznať, že tvoj život mimo sociálnych sieti, nie je až taký zaujímavý.
Sledujem ťa už od čias blog.cz, kde som tiež začínala písať skôr svoje pocity a všetko bolo vo forme denníčka. Vtedy som skutočne nemala pocit strachu. Nebála som sa písať o mojom dni v škole ani rôzne názory. Teraz, keď sa sociálne média stali takou obrovskou súčasťou našich životov, je to veľmi ťažké. Ťažké vyjadriť vlastný názor bez toho, aby ťa niekto nezačal chytať za slovíčka. Prešla som si aj fázou, kedy som chcela byť skôr fashion blogerka, ale to ma pravdaže rýchlo prešlo. Pretože to nie som ja. Teraz ma začali zaujímať úplne iné veci. Som celkovo iným človekom. A občas si pripadám staromódna. Sledujem blogy, ktoré som sledovala aj predtým. Veľmi ťažko sa mi dostáva k novým, pretože nie vždy ma to chytí. Neviem aké majú tie blogy pozadie a minulosť. Dievčatá, ktoré sledujem prešli obrovskou premenou obrovskými zmenami a to sa mi na tom presne páči. Že aj napriek tomu, viem, že sme tu boli spolu takmer od začiatku a sledovali náš vývin. Mňa tvoje články bavili stále. Či už recenzie, myšlienky... pretože píšeš od srdca a to je v tejto dobe veľmi dôležité!
OdpovedaťOdstrániťmonicasworldofflowers
Moje začiatky boli úplne iné ako tvoje - hoci som tiež začínala na blog.cz, v tom čase som ešte nevedela, že niektorí píšu aj sami o sebe. Ja som začínala s fanúšikovskými blogmi. A nič by som na tom teraz nemenila, lebo hoci sa teraz smejem, že som niekedy priam utekala domov, aby som si mohla čo najskôr sadnúť za gigantický monitor a písať o tom, že Selena Gomez práve vydala nový klip alebo kedy vyjde nová časť Jonas Brothers, prinášalo mi to veľa šťastia a koniec koncov je to to, na čom najviac záleží, nie?
OdpovedaťOdstrániťZačiatkom roka 2012 ma to však prestalo tak trochu baviť, lebo jednak bolo takých blogov fakt veľa a hlavne som už ani ja Disney channel toľko nepozerala. A vtedy som objavila autorské a denníčkovské blogy - a našla niečo, čo ma drží doteraz ❤ Ja som prešla rovnakými zmenami - najprv som písala o tom, čo zaujímavé sa mi stalo v škole a kvalitne som sa posťažovala, že sa musím učiť na písomku z chémie, potom začali pribúdať recenzie a lifestyle-ové články.
No ten osobný faktor sa vytratil - a to ma mrzí zo všetkého najviac. Viem, že ja sama už absolútne nepíšem denníky na blog, pretože preferujem vyrozprávanie sa kamarátkam alebo denníčku. Ale niekedy mi chýba to, že niekedy som mohla nahnevaná prísť domov, vypísať sa, čím sa mi uľavilo, a pod článkom sa nazbierala slušná hŕstka komentárov, ktorá mi vyčarila úsmev na tvári a zdanlivé problémy boli dávno zabudnuté. Vznikla istá komunita, boli sme kamarátky, ktoré sa navzájom vo všetkom podporovali a písali si dlhočizné komentáre s radami a povzbudeniami. Ale táto malá skupinka sa zrazu akosi príliš rýchlo rozrástla na desiatky sledovateľov a až stovky kliknutí za deň, a prispôsobiť sme sa museli i my. Prestala som písať denníky, lebo som sa bála, že blog objaví niekto zo školy, no hlavne tento nárast followerov ma donútil vidieť veci z inej stránky - zrazu som mala pocit, že musím začať vytvárať serious content, ktorý bude čitateľov zaujímať.
Ak je ale jedna vec, ktorá mňa osobne mrzí asi najviac, tak sú to komentáre. Viem, že ani tie moje už nie sú práve najkvalitnejšie, lebo niekedy som pod každým článkom zanechala dlhočizný odstavec, no stále sa snažím napísať aspoň pár viet ako odozvu. No nedá sa nevidieť, že čitatelia už nekomentujú a nereagujú ako kedysi. Je to tým, že blogy už nečítajú? Že fakt len prescrollujú fotky a idú ďalej? Je to tým, že sú leniví? Neviem.
Aby som sa ešte na záver vyjadrila k tebe - tvoj blog ma nikdy neomrzí. Čítala som tvoje články, keď si vypisovala svoje pocity na strednej, keď si sa hrala s grafikou a písala siahodlhé recenzie na filmy, čítala som, keď si pridávala outfity, čítam aj teraz, keď sa zaoberáš inými, opäť osobnejšími témami. A preto som rada, že stále bloguješ, lebo si jedna z mála, ktorá sa stále nebojí napísať, čo si myslí. Lebo ja sa bojím a aj si to priznám :D A tak prajem ešte veľa úspechov a dúfam, že ťa to tak skoro neomrzí. Nech už budeš písať o čomkoľvek ❤
BEE A CHANGE // Facebook Page // READ ABOUT "VEGANISM AND DEFICIENCIES"