VYTVÁRANIE NOVÝCH PRIATEĽSTIEV

2018-11-20


Spomínam na základnú, či strednú školu. Nové priateľstvá sa rodili, ale aj zanikali každý deň. Najmä na strednej škole som stretla množstvo ľudí, s ktorými som si rozumela a sadla si. Odišla som na vysokú a spolužiakov už vnímam inak ako na strednej. Sme dospelí, máme vlastné životy, vlastných priateľov a vlastné osudy. V škole riešime školu, riešime písomky, skúšky a domáce úlohy. Na osobný život už tak debaty nedôjdu, aspoň u mňa. Nerada sa totiž rozprávam s cudzími ľuďmi a už vôbec nie o osobných veciach, preto je pre mňa vytváranie nových priateľstiev čoraz ťažšou úlohou. Akosi som si zvykla, že som väčšinou sama, maximálne s jednou osobou, a že to mi ku šťastiu stačí, no uvedomila som si, že takto pokračovať ďalej nemôžem. Veď keď si priateľov nenájdem teraz, budem čoraz staršia a čoraz častejšie sama. Koho budem pozývať na svadbu? Ku komu budem chodiť na návštevy? S kým sa budem rozprávať o deťoch? Som melancholik, čo nevie žiť prítomnosťou, tápa sa v minulosti alebo si predstavuje vízie budúcna, a preto ma každodenne trápia aj takéto okamihy. Prečo niektorí prídu do kolektívu nových ľudí a hneď si nájdu spriaznené duše, zatiaľ čo ja stojím na boku a snažím sa niečo povedať, no neustále ma niekto prekričí? Prečo mám pocit, že sa v dnešnej dobe už len každý zaujíma o seba a zvíťazí len ten priebojný?


Prednedávnom som si totiž dala záväzok. Aj keď mi je nepríjemné rozprávať s novými ľuďmi, inak si priateľov nenájdem, a tak sa budem snažiť zahrať na extroverta, ktorý sa vypytuje a socializuje. Dopadlo to ešte horšie, ako som si myslela. Keď som na boku stála ticho, resp. nie dosť hlasno, myslela som si, že sa so mnou ľudia nerozprávajú, lebo sa nesprávam ako extrovert, lebo k nim nechodím, nevypytujem sa, nezaujímam sa, skôr si ich obzerám a zisťujem. A tak som vyskúšala k ľuďom chodiť, vypytovala som sa, zaujímala som sa, počúvala som. Problém bol v tom, že to bolo to jediné, čo som robila. Zistila som totiž, že ľudia radi rozprávajú o sebe a v niektorých situáciách ti ani nedajú priestor. Počas mojich konverzácii som sa dozvedela, odkiaľ tí ľudia sú, čo študujú, ako sa majú, čo chcú v budúcnosti robiť, ako sa im v škole darí, o čom píše bakalársku prácu, čo robia vo voľnom čase, prečo si vybrali túto školu, a tak ďalej. Vyzeralo to však ako pracovné interview. Oni mi básnili o svojich skúsenostiach, zážitkoch, vtipoch, radostiach a ja som sa tomu mohla len prizerať. Nikto sa ma totiž NIČ neopýtal. Vôbec som ich nezaujímala. A keď už som chcela čosi ja odvetiť, veď poviem svoju skúsenosť, tak niektorí z nich ma vo výklade prerušili, iní zase po mojom zážitku pridali ešte o čosi zaujímavejšie informácie, ako keby sme sa naťahovali v škôlke o to, kto je najlepší v triede. A tak som dospela k tomu, že chyba nebola ani tak v mojom introvertnom správaní, veď nezabralo ani extrovertné, čo mám teda robiť? Takto znie moja otázka v hlave. Vytváranie priateľstiev mi totiž nepríde také jednoduché a priateliť sa s niekým, kto rozpráva iba o sebe a vôbec ho nezaujíma moja skúsenosť, to nie je priateľstvo.


Týchto pár nezdarených skúseností ma však nesmie odradiť. Stretla som totiž aj nových ľudí, ktorí sa zaujímali o podobné veci ako ja a dokonca sa ma na oplátku vypytovali otázky aj oni. Reagovali na to, čo som hovorila a náš rozhovor vyzeral skôr ako debata, než prekrikovanie na školskom ihrisku. Týmto ľuďom ďakujem, tí mi dávajú nádej v budúce vytváranie radostných priateľstiev.

Týmto textom by som však chcela apelovať aj na nás, ako na ľudí. Je jasné, že si s niektorými ľuďmi nesadneme, no počúvanie je dôležitým aspektom efektívnej komunikácie. V konverzácii dvoch ľudí neexistuje iba JA, ale aj TY, a preto by sme mali trochu porozmýšľať nad tým, ako komunikujeme s okolitými ľuďmi a či nám náhodou naše EGO neprerastá cez hlavu.

5 komentárov:

  1. Presne toto iste riesim uz par rokov aj ja, teda odkedy som na vyske. Studujem odbor, na ktorom je neskutocna sutazivost medzi ludmi, a ja som presne ten typ ako ty. Vacsinou som ticho a sen tam sa zapojim. Mam taku skupinku par dievcat, ktore mame spolu nejake seminare a tak sa vacsinou stretavame v skole. Ako vravim ja toho vela nenahovorim, ale raz sme riesili nejaku osobnejsiu temu a teda chcela som aj ja vyzalovat a trochu sa otvorit avsak asi po minute dotycne osoby obratili temu na seba a ja som uz teda ostala ticho a vtedy ma to naozaj zamrzelo. Celkovo mam aj ja taky pocit a niekedy az obavu, ako si pisala, ze koho pozvem na oslavu/navstevu a casto sledujem, ze skoro kazdy ma nejakeho blizkeho cloveka a ja mam pocit, ze som uplne sa aj ked je okolo mna mnozstvo ludi

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Mávam podobné problémy ako ty. Melancholici to majú niekedy ťažké, ale treba s tým aj naďalej bojovať. Nádej zomiera posledná, no nie? Tiež sa mi stáva, že ak nadviažem na nejakú tému, ľudia rozprávajú len a len o sebe. Samozrejme vypočujem si všetko a podám im svoj názor na danú tému. No moje slovo býva niekedy skôr nepovšimnuté. Všetci sa zaoberáme len sebou a v podstate nás nezaujíma nikto. Pútame na seba pozornosť a očakávame zlepšenie v sociálnom živote. Ako si už napísala, ľudia sa radi naťahujú v tom, kto je v rôznych veciach lepší. Akoby si chceli dokázať, že na nich nikto nemá. Príde mi to veľmi smutné. Samozrejme v mojom okolí sú aj ľudia, ktorých nadovšetko milujem. Nie len preto, že ma vypočujú keď to potrebujem, ale aj preto, že sú ochotní pomôcť mi v ťažkých situáciách.
    Niekedy sú lepšie priateľstvá cez internet než v realite. Spoločenský život je úžasný. Ale ak niekto nemá záujem, tak prečo sa ním naďalej zaoberať?
    NORALIC

    OdpovedaťOdstrániť
  3. mám to rovnako. je pravda, že komunikovať s cudzími som sa naučila a navonok tak už nepôsobím ako malé šteniatko, ktoré vrtí chvostom v kúte, ale bojí sa priblížiť... sama som si prešla situáciou, kedy som zmenila vysokú škola, prišla do stáleho kolektívu, kde sa ľudia už dlho poznajú a zistila som, že nezapadám. a nie preto, žeby som bola niečim extra iná, ale tým, že tí ľudia sa už poznajú a sú už dávno priateľmi... v tom momente som si uvedomila, že čím som staršia, tým to bude pre mňa ťažšie nájsť si priateľov. človek sa tak ocitol vo veľkom meste plnom ľudí a aj ta sa cíti byť úplne sám.
    každopádne súhlasím s tým, že empatia sa z tohto sveta naozaj pomaly vytráca. že rešpektovať názory iných, je pre niektorých naozaj ťažké, obzvlášť, ak sú iné. a udržať si ten pravý a úprimný vzťah s niekym, bude už len a len ťažšie... no netreba sa vzdávať, netreba prestať skúšať. sama to tak mám a sama s tým bojujem, no verím, že tam niekde vo svete sa skrývajú ľudia, ako som ja ♥.

    THE WORLD BY KEJMY | @LADY_KEJMY.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ja mám zase obrovský problém rozprávať sama o sebe :D Som skôr človek, ktorý sa pýta - ani nie tak preto, lebo by som sa chcela niekomu hrabať v živote, ale preto, lebo viem, že keď sa opýtam na rodinu, súrodencov či plány po škole, má tá druhá osoba o čom rozprávať. A keď už je niekto taký, že sa na oplátku niečo spýta aj mňa, odpoviem veľmi krátko a opäť položím otázku, na ktorú môžu niekto kecať aj pol hodiny :D Mám trochu strach zdieľať moje myšlienky a pocity s ľuďmi okolo mňa - nerátajúc moju rodinu a kamošky, s ktorými sa poznám už roky. No pri nových ľuďoch... neviem. Radšej počúvam a pýtam sa otázku za otázkou, takže ak chceš ako svojho komunikačného partnera niekoho, kto sa bude úprimne zaujímať o teba, tak si my dve sadneme :D
    Čo ma ale privádza k tomu, že je už fakt na čase, aby sme sa my dve niekde stretli a či na kávu alebo čaj, lebo sa mi nechce veriť, že obe bývame v Bratislave viac ako dva roky a ešte sme nemali čas na poriadnu osobnú konverzáciu. Môžeme so sebou vziať aj Lily a bude to také malé cute blogger meetup :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. The casino floor at Mohegan Sun - KTNV
    The casino floor at Mohegan 과천 출장마사지 Sun The room was 서귀포 출장안마 located at a 제주 출장안마 distance of three to five storeys away. The 용인 출장마사지 rooms 충청북도 출장샵 were decorated with

    OdpovedaťOdstrániť

OXFORD © 2017
Theme by Blogs & Lattes

HORE